Charakteristické znaky

Medzi zvyčajné charakteristiky heavy metalu patria:

 

Jon Pareles, kritik New York Times píše: „v spletitom svete populárnej hudby je heavy metal hlavnou odnožou hard rocku-menej synkopickou, menej bluesovou, väčšmi naklonenú showmenstvu a hrubej sile.“

V žiadnej metalovej kapele nesmie chýbať gitarista, basgitarista, bubeník a spevák, ktorý môže zároveň hrať na nejaký nástroj. Často sa využívajú aj klávesové nástroje. Najdôležitejší je však skreslený gitarový zvuk, ktorý vraj nie je výsledkom zdokonaľovania, ale obmedzených možností doby. Medzi prvými metalovými skupinami boli obľúbené ohlušujúce a skreslené Hammondove organy a občas aj melotron. Tieto netradičné nástroje nahradili v 80. rokoch elektronické syntetizátory. V súčasnej dobe sa syntetizátory používajú najviac v štýloch ako progresívny metal, power metal a symfonický metal. Niektoré nu metalové kapely obľubujú prvky hip hopu ako napríklad: scratch a rôzne zvukové efekty.

Zosilňovačmi zvýraznená sila elektrickej gitary mala v dejinách žánru podstatnú úlohu. Pri hre na gitaru sa často využíva tzv. „efekt-pedál“ spolu s elektrónkovým zosilňovačom, čím sa vytvorí hutný, mocný, „ťažký“ zvuk. Na počiatku 70. rokov niektoré populárne skupiny začali hrávať s dvoma gitaristami. Predné miesto medzi týmito skupinami majú Judas Priest a Iron Maiden, u ktorých si dvaja alebo traja gitaristi medzi sebou delia funkcie sólovej a rytmickej gitary. Hlavnou zložkou heavy metalu je gitarové sólo, forma kadencie. Zložité sóla a riffy sú neoddeliteľnou súčasťou heavy metalu. Sweeping (hranie brnkadlom), tapping (klepkanie) a iné pokročilé techniky, umožňujúce razantnú hru, sú hojne využívané hráčmi; virtuozita nie je cudzia mnohým metalovým štýlom.

Vedúca úloha gitary v heavy metale sa obyčajne dostáva do konfliktu s tradičnou rolou „frontmana“ alebo s rolou vokalistu ako lídra kapely, čím vzniká medzi nimi napätie, ktoré má za následok „priateľské súperenie“. V heavy metale sa od spevu vyžaduje, aby sa nedostával do popredia pred celkový sound kapely. Keďže metalové korene siahajú ku kultúre hippies, vyžaduje sa, aby sa pri speve „city dávali jasne najavo“, čím sa dosahuje autenticita prejavu. Kritik Simon Frith tvrdí, že „tón hlasu“ metalového speváka má prednosť pred obsahom textu. V metalovej hudbe sa využíva široká škála spevu; operné vokály Roba Halforda z Judas Priest a Brucea Dickinsona z Iron Maiden, chrapľavé hlasy Lemmyho z Motörhead a Jamesa Hetfielda z Metalliky, priamočiare škrekľavé a vrčavé vokály Tomasa Lindberga z At the Gates, flegmatické diabolské vokály blackmetalových spevákov ako napríklad Attilu Csihara z kapely Mayhem.

Osobitá úloha basgitary je takisto podstatnou zložkou metalového zvuku; súhra basgitary a sólovej gitary je dôležitým prvkom. Basová gitara umožňuje hrať v nízkych tónoch, ktoré vytvárajú charakteristický „ťažký“ zvuk. Metalové basové linky sa hodne rôznia v komplexnosti, od „pedálového tónu“ (na rôzne akordy sa používa len jeden tón) ako základu, až po zdvojené komplexné riffy a tzv. „lick“ (krátka fráza počas sóla), spoločne so sólovou alebo rytmickou gitarou. V niektorých kapelách stojí basa na čelnom mieste - postup spopularizovaný Cliffom Burtonom (Metallica) v prvej polovici 80. rokov. Metaloví basisti neraz uprednostňujú brnkadlá pred prstami, čím sa ich prejav stáva mohutnejším a jasnejším. Niektorí hudobníci hrajúci na tzv. „shred gitare“, využívajú sweeping (hranie brnkadlom) a tapping (klepkanie). V poniektorých štýloch, ako napr. thrash a death metal, môže byť skreslenie basy dosiahnuté pomocou „efekt pedálov“, ktoré dodávajú hudbe hutnejší, ťažší zvuk. Numetaloví a deathmetaloví basisti neraz používajú päť- alebo šesťstrunovú basgitaru (alebo rozladený nástroj) s rozšíreným zvukovým rozsahom.

Podstata metalového bubnovania spočíva vo vytvorení hlasitého, konštantného búšenia využitím trojitého efektu rýchlosti, energie a precíznosti. Metalové bubnovanie vyžaduje mimoriadnu dávku trpezlivosti, a hráči si musia vypestovať neobyčajnú schopnosť rýchlosti, koordinácie a obratnosti, aby dokázali zahrať komplikované skladby. Jednou z charakteristických techník bubnovania je tzv. „cymbal choke“, ktorá spočíva v utlmení činelov rukou, čím sa dosiahne tzv. zvuková explózia. Heavymetalová súprava bicích je zvyčajne oveľa väčšia než tomu býva v iných rockových štýloch. V niektorých prípadoch dokonca obrovská sústava bicích zacláňa celé pódium. Popri zvyčajných bicích nástrojoch v súprave (tom-tom, basový bubon, malý bubon, hi-hat činel, činely crash a ride) sa používajú takisto dvojpedálové bicie, prídavné tom-tomy a množstvo prídavných činelov (splash činely a extra crash činely) a mnohé iné inštrumenty, napr. kravské zvonce.

Neodmysliteľnou súčasťou živých vystúpení je hluk - „zvukový masaker“, ako ho charakterizuje Deena Weinstein. Jeffrey Arnett sa vo svojej knihe Metalheads o heavy metale zmieňuje ako o „zmyslovom ekvivalente vojny.“ Kráčajúc v stopách Jimiho Hendrixa a The Who, priekopníci heavy metalu ako napr. Blue Cheer zaviedli nové štandardy ohľadne hlasitosti. Ako vraví Dickie Peterson z Blue Cheer: „Vedeli sme len to, že chceme intenzívnejšiu muziku.“ Paul Sutcliffe píše o koncerte Motörhead roku 1977 takto: „predovšetkým neúmerná hlasitosť sa pripočítava na vrub kapele, keď sa bavíme o ich vplyve.“ To isté tvrdí aj Weinstein, keď vraví, že melódia je ústredným prvkom populárnej hudby, house sa zameriava na rytmiku, a heavy metalu tróni energický zvuk, farba hlasu a hlasitosť. Vraví, že hluk má za úlohu „vtiahnuť poslucháča do zvuku“ a poskytnúť „injekciu mladistvej živosti.“ Upriameniu sa na hlučnosť sa vysmieva rockový pseudo-dokument Hrá skupina Spinal Tap, v ktorom istý metalový gitarista tvrdí, že má aparatúru nastavenú „až na jedenásť“.