Metal v umeleckom podzemí: od 80. rokov

Počas 80. rokov sa vyvinulo množstvo heavymetalových štýlov mimo komerčného stredného prúdu. Mapovaniu spletitého sveta undergroundového metalu sa venovalo viacero ľudí, v prvom rade editori hudobného serveru Allmusic a taktiež kritik Garry Sharpe-Young. V Sharpe-Youngovej niekoľkozväzkovej encyklopédii je metal rozdelený kategórií:

 

90. roky a prvá dekáda 21. storočia

Na počiatku 90. rokov začali grungeové kapely na čele s Nirvanou vytláčať komerčný metal do ústrania, čím sa vytváral priestor pre nástup alternatívneho rocku. Grunge bol síce ovplyvnený heavymetalovým soundom, avšak odmietal výstrelky komerčných metalistov, ich „nablýskané a virtuózne sóla“ či dychtivosť po účinkovaní na MTV.

Obľuba glam metalu klesala nielen následkom úspechu grungeových skupín, ale tiež zásluhou narastajúcej popularity Metallikou a thrashom ovplyvneného groove metalu, ktorý vytvorili kapely Pantera a White Zombie. Niektorým novým skupinám sa podarilo dosiahnuť komerčný úspech; napr. album Far Beyond Driven od Pantery bodoval roku 1994 v rebríčku Billboard, avšak „v bezvýrazných očiach mainstreamu bol metal už po smrti.“ Niektoré kapely sa snažili prispôsobiť novým podmienkam. V roku 1996 vystupovala na festivale Lollapalooza skupina Metallica, ktorej členovia si nechali predtým ostrihať vlasy. Niet sa čo diviť, že po tomto kroku „sa dostavili už dlhšiu dobu sa hromadiace reakcie a odklon publika.“ Avšak nemožno poprieť fakt, že „koncom 90. rokov bola Metallica pravdepodobne najpopulárnejšou modernou rockovou skupinou na svete.“

Podobne ako Jane’s Addiction, tak isto aj mnohé iné populárne hudobné skupiny 90. rokov, majúce korene v heavy metale, spadajú do nesúrodého hudobného smeru nazývaného „alternatívny metal“. Pod týmto názvom sa skrýva široké spektrum kapiel, ktoré vnášali do metalu prvky mnohých iných hudobných štýlov. Pod pojem „alternatívny metal“ sa zahŕňa taktiež grungeová kapela Alice in Chains, či rôzne cross-overové kapely, napr: Faith No More (alternatívny rock s prvkami punku, funku, metalu a hip hopu), Primus (prvky funku, punku, thrash metalu a experimentálnej hudby), Tool (metal zmiešaný s progresívnym rockom), Ministry (metal plus industriálna hudba), Marilyn Manson (uberal sa podobným smerom, avšak navyše využíval šokový efekt spopularizovaný Alicom Cooperom). Napriek tomu, že alternatívni metalisti nevytvárali jednoliatu scénu, spájala ich ochota experimentovať s metalom, ako aj odpor k vyčačkanému glam metalu (čo neplatí o Marylin Manson a White Zombie, ktorí sa takisto spájajú s alternatívnym metalom). Zlátanina štýlov a soundov reprezentovala „farbistý výsledok metalu a spolu s ním sa postavili tvárou v tvár okolitému svetu.“

Približne v druhej polovici 90. rokov sa odrazu začalo hovoriť o oživení metalu v USA, vychádzajúcom z vlny alternatívneho metalu. Kapely ako P.O.D., Korn, Papa Roach, Limp Bizkit, Slipknot a Linkin Park, ktorým prischla prezývka „nu metal“, dali dohromady nový hudobný štýl, ktorý sa kolísal medzi rytmami death metalu a hip hopu. Zmes surových gitár, repových vokálov a zvukových trikov dokázala, že sa „všekultúrny metal môže vyplatiť.“ K tomu, že si nu metal získal priazeň komerčného publika dopomohli predovšetkým dve skutočnosti: prítomnosť na MTV a putovný festival Ozzyho Osbourna „Ozzfest“, prvýkrát uvedený roku 1996, vďaka ktorému sa začalo medzi novinármi povrávať o obrode heavy metalu. Roku 1996 vyšiel album Life Is Peachy od Korn, aby sa vzápätí stal prvým numetalovým albumom, ktorému sa podarilo dostať do hitparády top 10. Dva roky nato sa ich ďalší štúdiový počin Follow the Leader umiestnil dokonca na prvom mieste. V roku 1999 Billboard uviedol, že v USA je viac než 500 špecializovaných metalových rozhlasových relácií, čo je temer trojnásobok v porovnaní s rokom 1989. Napriek obrovskej popularite nu metalu, metalisti ho nedokázali v plnej miere uznať. Niekedy okolo roku 2003 nu metal a jemu spriaznené štýly dosiahli vrchol popularity a postupne sa začali vytrácať do úzadia, i keď niektoré skupiny, napr. System of a Down, si naďalej udržovali značný vplyv.

 

Polovica 1. dekády 21. storočia

V rokoch 2002-3 sa do popredia dostal nový štýl zvaný metalcore, zmes thrash metalu, melodického death metalu a hardcoreu. Korene má v štýle crossover thrash, ktorý v polovici 80. rokov rozvinuli kapely typu Suicidal Tendencies, Dirty Rotten Imbeciles a Stormtroopers of Death. V priebehu 90. rokov sa metalcore držal prevažne v podzemí, avšak okolo roku 2004 ho na svetlo sveta vyniesli nahrávky ako The End of Heartache od Killswitch Engage a The War Within od Shadows Fall, ktoré sa dostali na 21. a 20. miesto v albumovej hitparáde Billboard; Trivium sa s albumom The Crusade (2006) dostali do prvej päťky americkej hitparády, zatiaľ čo vo Veľkej Británii do prvej desiatky. Bullet for My Valentine sa dostali s albumom Scream Aim Fire (2008) medzi päť najlepších albumov, jednak v amerických, jednak v britských hitparádach. V poslednej dobe sa metalcore teší stále väčšej pozornosti na Ozzfeste, ako aj na Download Festivale. Skupine Lamb of God, zlievajúci do jedného niekoľko metalových štýlov, sa podarilo albumom Sacrament (2006) obsadiť prvé priečky hitparády Billboard. Úspech týchto a iných skupín, ku ktorým patrí napr. Mastodon (zmes progresívneho a sludge metalu), mal za následok, že sa začalo povrávať o obrode amerického metalu, poniektorými kritikmi prezývanej Nová vlna amerického heavy metalu.

V Európe, predovšetkým v Nemecku a Škandinávii, metal nestráca nič zo svojej obrovskej popularity. V posledných rokoch zaznamenali najväčší úspech thrasheri The Haunted, melodickí deathmetalisti In Flames, Kalmah a Children of Bodom, extrémni symfonici Dimmu Borgir a Cradle of Filth, a powermetalisti HammerFall. Názov „retro metal“ sa v angličtine používa v súvislosti so skupinami hrajúcimi v štýle Angličanov The Darkness či Austrálčanov Wolfmother. Päťnásobne platinový album Permission to Land (2003) od The Darkness, charakterizovaný ako „nevrlo realistická napodobenina metalu 80. rokov a glamu 70. rokov“, obsadil prvé priečky britských hitparád. Debutový album Wolfmother (2005) nazvaný podľa kapely sa vyznačoval „Deep purplovskými organmi,“ „akordovým riffovaním hodným Jimmyho Pagea,“ a zavíjaním hlavného vokalistu Andrewa Stockdalea „na ktoré nemá ani Robert Plant.“ Skladba „Woman“ získala cenu roku 2007 Grammy za najlepší hardrockový výkon, zatiaľ čo „Eyes of the Insane“ od Slayer (a podľa mňa jeden z najlepších klipov) získala cenu v kategórii najlepší metalový výkon. V roku 2008 Slayer dostal opäť Grammy za najlepší metalový výkon, tento krát za skladbu „Final Six“.